Život Prešova
online
online
Milada, 32 rokov, tvrdí, že osudu neujdeme
26.12.2008 Celý región
Som slobodná, hoci už mám roky na dve - tri deti. Inak som patriot, milujem východné Slovensko, ale i naše hlavné mesto Bratislavu.Keď mi ponúkla kamarátka z Bratislavy, že si tohto roku dovolenku vymeníme, respektíve, že si vymeníme naše garsónky na týždeň, zaradovala som sa, i keď ona chcela dovolenku na jar.
Som zmätkárka a nezvyčajná situácia ma doslova „vyhadzuje“ zo zabehnutých koľají, ako barana z úzkej lávky. Navyše som poverčivá a moje šťastné číslo je šesť. Kufor som balila šesťkrát, spoj do Bratislavy mi vyhľadávalo šesť kolegov z roboty, šesťkrát som sa vracala po niečo zabudnuté, nevypnuté... Sediac v autobuse asi až po šiestom ubezpečení vodiča, že sedím v tom správnom spoji, som si konečne vydýchla.
Do Bratislavy som dorazila bez ujmy na zdraví, len vodič sa akosi čudne tváril, najmä keď som sa ho na každej ďalšej zastávke pýtala, či idem dobre a či sa mi nestratil kufor zo spodku autobusu.
Keď mi kufor podával, očividne sa mu uľavilo. Kráčala som na uvedenú adresu, našla som to rýchlo. Až podozrivo rýchlo. Starý „činžiak“ a na siedmom poschodí garsónka mojej kamarátky. Dvere boli bez vizitky... Ale beda! Kľúč do zámky nepasoval, ba čo viac, nechcel, potvora, poriadne ani tam ani von! Chvíľu som s ním krútila, tlačila, poťahovala, ale vôbec nič. Potom som pritlačila, sem tam vypustila aj sprosté slovo. Čo mi behalo hlavou, to ani nechcite počuť.
Po pol hodine som sa prestala kontrolovať, nadávky lietali, dvere trpeli pod rukami, i nejaký kopanec mi uletel. No kľúč sa ani nepohol. Keď som bola v najlepšom, prichádzal po schodoch mladý muž. Keď ma uvidel, nápadne zrýchlil a čosi volal. Pribehol ku dverám, odsotil ma, zvalil kufor a ten letel dole po schodisku. Za kufrom, taktiež po schodoch som bežala ja, za mnou chlap. Ja som nič nechápala, jemu bolo asi všetko jasné, pretože potom vyšlo najavo, že dvere neboli na siedmom, ale šiestom poschodí a viedli do jeho bytu. Na prízemí ležal otvorený kufor plný cudzích, evidentne mužských šiat. Dlho mi trvalo, kým som pochopila, že došlo k výmene kufrov v autobuse, čo sa taktiež potvrdilo. Išiel sa tam so mnou presvedčiť i ten chlapík, ktorý sa potom pri večeri stal mojím príjemným spoločníkom. Volal sa Jozef.
Odvtedy už prešlo zopár mesiacov, no on sa zakaždým na podarenej historke s mojimi kľúčmi v jeho dverách a vymenenom kufri dokáže schuti a dlho smiať. Na budúcu sobotu sa však budem smiať ja. Vy ma isto pochopíte, milé dámy, ten príjemný mladík mi povie svoje „áno“.
Autor: Milada
Moderná žena október 2006
Som zmätkárka a nezvyčajná situácia ma doslova „vyhadzuje“ zo zabehnutých koľají, ako barana z úzkej lávky. Navyše som poverčivá a moje šťastné číslo je šesť. Kufor som balila šesťkrát, spoj do Bratislavy mi vyhľadávalo šesť kolegov z roboty, šesťkrát som sa vracala po niečo zabudnuté, nevypnuté... Sediac v autobuse asi až po šiestom ubezpečení vodiča, že sedím v tom správnom spoji, som si konečne vydýchla.
Do Bratislavy som dorazila bez ujmy na zdraví, len vodič sa akosi čudne tváril, najmä keď som sa ho na každej ďalšej zastávke pýtala, či idem dobre a či sa mi nestratil kufor zo spodku autobusu.
Keď mi kufor podával, očividne sa mu uľavilo. Kráčala som na uvedenú adresu, našla som to rýchlo. Až podozrivo rýchlo. Starý „činžiak“ a na siedmom poschodí garsónka mojej kamarátky. Dvere boli bez vizitky... Ale beda! Kľúč do zámky nepasoval, ba čo viac, nechcel, potvora, poriadne ani tam ani von! Chvíľu som s ním krútila, tlačila, poťahovala, ale vôbec nič. Potom som pritlačila, sem tam vypustila aj sprosté slovo. Čo mi behalo hlavou, to ani nechcite počuť.
Po pol hodine som sa prestala kontrolovať, nadávky lietali, dvere trpeli pod rukami, i nejaký kopanec mi uletel. No kľúč sa ani nepohol. Keď som bola v najlepšom, prichádzal po schodoch mladý muž. Keď ma uvidel, nápadne zrýchlil a čosi volal. Pribehol ku dverám, odsotil ma, zvalil kufor a ten letel dole po schodisku. Za kufrom, taktiež po schodoch som bežala ja, za mnou chlap. Ja som nič nechápala, jemu bolo asi všetko jasné, pretože potom vyšlo najavo, že dvere neboli na siedmom, ale šiestom poschodí a viedli do jeho bytu. Na prízemí ležal otvorený kufor plný cudzích, evidentne mužských šiat. Dlho mi trvalo, kým som pochopila, že došlo k výmene kufrov v autobuse, čo sa taktiež potvrdilo. Išiel sa tam so mnou presvedčiť i ten chlapík, ktorý sa potom pri večeri stal mojím príjemným spoločníkom. Volal sa Jozef.
Odvtedy už prešlo zopár mesiacov, no on sa zakaždým na podarenej historke s mojimi kľúčmi v jeho dverách a vymenenom kufri dokáže schuti a dlho smiať. Na budúcu sobotu sa však budem smiať ja. Vy ma isto pochopíte, milé dámy, ten príjemný mladík mi povie svoje „áno“.
Autor: Milada
Moderná žena október 2006
0
www.ZIVOTPO.sk
